Píšeš? Píšem!

Nie som dieťa, ktoré vyrastalo v táboroch. Jednak som nikdy nebola veľmi kolektívny typ, druhak som nikdy nebola veľmi prírodný typ.
,,Tieto tvoje veľkopánske móresy,” hovorievala moja mama, keď som na opekačke pri jazere trvala na tom, že chcem tanier, príbor a servítku.

O to prekvapivejšie je pre všetkých ľudí, ktorí ma poznajú, že som sa nechala vytrhnúť zo svojho bratislavského komfortu a strávila som týždeň vo vojvodinskej Pivnici, o ktorej väčšina z vás nikdy nepočula. Šla som ako lektorka tvorivého písania, vrátila som sa ako zamilovaná žena.

Najprv si moje srdce získali dve bláznivé herečky – Ema Kristofová & Majka Knoppová, ktoré detským divadlom previedli aj tých najskeptickejších divákov. Málokto očakával, že za 4 dni s partiou detí, ktorým končia prázdniny, dokážu tieto dve zázračné ženy vytvoriť predstavenie, ktorému vôbec nič nechýbalo – a to v porovnaní s profesionálnym divadlom. Jedného dňa príde chvíľa, že tieto ženy budú matkami a všetci budeme ich deťom závidieť ten komfort.

Vlatko Miksad sa divadlu venuje 30 rokov, preto ho musím ľúbiť, či už chcem, alebo nie! Ale ja chcem, pretože tento sympatický človek trpí takou dávkou pokory, akú som u ľudí z brandže ešte nikdy nezaznamenala. Nemá dojem, že už sa po tých rokoch niet čo naučiť, práve naopak, po minulé roky bol sám účastníkom niektorých dielní na seminári. Podarilo sa mu naučiť deti pracovať s napätím a dramatickou pauzou v inscenácii „Pozvanie na kľúčik“ a veľmi emotívne spracovať záverečnú scénu. Zároveň to mal v netradičnom prostredí, čo deti prinútilo prispôsobiť sa podmienkam a disciplíne.

Že fotograf Dušan Hein opantal nielen moje zmysly, o tom vám už porozprávajú naše sociálne siete. Roky redakčnej práce ho však naučili jednu z hlavných vlastností skvelého lektora – ak to ľudí naučíš robiť raz, už nikdy to nebudeš musieť robiť sám. Jeho paparazzi omladina bola všade a pritom si ich nikto z nás vlastne ani nevšimol. Obrazové príbehy, ktoré prinášali každý deň, budú visieť nielen v mojej obývačke. Poznáte ten pocit, keď sa ľudia bijú o výsledky vašej práce? Dušan Hein a decká z jeho dielne áno.

Milovať Jana Marcineka je tá najjednoduchšia vec na svete, robím to už takmer desať rokov. Spoznala som ho na vysokej škole a odvtedy sa ani o kúsok nezmenil – skromný chlapec z Kunešova, ktorý vyrástol vo výnimočného divadelného herca, si do tímu prizval rozhlasáka Vlada Kivadera – voľnomyšlienkarskeho otca dvoch detí a perfektného parťáka na dlhé letné večery. Chlapci svojim výstupom v dielni rozhlasového a pohybového herectva reflektovali dobu, v ktorej žijeme.
,,Píšeš, píšem, milujeme, aj mailujeme,” znelo z reproduktorov, kým herci v atypickom prostredí interpretovali život taký, aký je – občas vás pobaví, občas zarmúti, občas vysmeje a občas ho môžete aj neprežiť.

Mnohí by vám mohli tvrdiť, že zo všetkých najviac som sa zamilovala do vedúceho spraycan art dielne Janka Vajdičku, ale nepočúvajte plané klebety! Spomínate si, kedy naposledy vás človek pozitívne šokoval? Tak toto je presne ten typ. Plážový playboy so šialenou dávkou empatie búral bariéry medzi ľuďmi, aj v umení, ktoré so svojimi zverencami tvoril. Kto povedal, že na stenách historickej budovy divadla nemôžu byť graffitti? Odkaz spojenia folklóru a moderného pouličného umenia ostane na budove Divadla Janka Čemana už navždy a je dôkazom toho, že dôvera divadelníkov v nás je skutočne obrovská.

Kto nestretol básnika Cyrila Páriša, nevie, čo je to ničivý kaliber ľudskej úprimnosti. Cyro je typický príklad ochrancu – chráni ľudí pred idiotmi, deťmi pred dospelosťou, divadlo pred zlými inscenáciami… Jeho Divadlo poézie zožalo u divákov obrovský úspech nielen kvalitou autorského vkladu, ale aj humornou, medziriadkovou interpretáciou, akej vskutku páru niet. Dajte tohto človeka už niekto, preboha, na plagáty!

Dokumentarista, kameraman, režisér, strihač, zvukár a evidentný workoholik Stanko Králik si na zjemnenie svojej motorovo-myšacej povahy prizval storytellerku Vladku Dorčovú-Valtnerovú, ktorá jeho maskulínnym predstavám o živote dodala šarm a noblesu, ktorú môžete nájsť v každom ich videodenníku. Stanka poznám 13 rokov, Vladku iba týždeň, ale tá práca, ktorú spoločne odviedli, ma núti predpokladať, že v minulom živote boli jeden konzistentný lišajník!

Seminár sme tento rok uzavreli vystúpením z dielne Spev v herectve, herectvo v speve, ktorú viedli tri pivnické legendy – muzikalistka a pedagogička Terka Králiková, herečka a smiechodrom Bea Eibenová a herec a pedagóg Tomáš Tomuljak. S hercami som počas štúdia na Akadémii umení trávila veľa času, pretože napriek tomu, že sú hluční a pri žúrovaní absolútne bezkonkurenční, majú najviac energie zo všetkých ľudí venujúcich sa umeniu. Piesne umiestnené do štandardných i menej štandardných situácií roztlieskali hľadisko a pri pohľade na nich pri klaňačke mi hlavou pršlo: ,,Ak si ich niektoré javisko zaslúži, nech je to toto!”

13 perfektných lektorov.
13 talentovaných mladých ľudí.
13 zábavných spoločníkov.
13 dôvodov na to sa ráno zobudiť s úsmevom.
13 umelcov s vlastným svetom.
13 priateľov, ktorí vytvorili nezničiteľnú svorku.

+1 Katka, ktorá má úplne malý nos a napriek tomu je to ten najlepší nos na ľudí, aký si len dokážete predstaviť. Mama semináru, mama úžasného syna, mama nás všetkých.

Ak sa ma teda ešte niekto spýta, prečo sa chcem do Pivnice vrátiť, toto je mojich 13 + 1 dôvodov.
Na lásku.
Na umenie.
Na život.

Moon