Založ si blog

Katarína Mišíková Hitzingerová: „Aby ľudia robili divadlo, musia byť blázni! “ (rozhovor)

Tí šťastnejší z nás stretli vo svojom živote pedagóga, ktorý ich dokázal inšpirovať. Mne sa to stalo pred mnohými rokmi na Akadémii umení s vtedajšou prodekankou Katkou. Dnes je to pedagogička na banskobystrickom konzervatóriu, milujúca mama štvorročného syna a organizátorka semináru Píšeš? Píšem!, ktorý priniesol na srbskú Vojvodinu nový pohľad na divadlo.

Začínala si ako pedagogička na Akadémii umení. Dnes si organizátorkou semináru, ktorí učí ľudí vnímať divadlo cez všetky jeho zložky. Bola to dlhá cesta?
Áno, veľmi dlhá cesta. Zaujímavá, hrboľatá, s motýľmi aj príšerami rôznych typov. Keby som mala stroj času a možnosť vrátiť to späť, nezmenila by som ani sekundu.

O Slovákoch na Vojvodine sa vie pomerne málo. Čo o nich môžeš povedať ty, ako človek, ktorý ich pozná tak dlho a tak dobre?
Písal sa rok 2010. Pán profesor Majera za mnou prišiel na Akadémii umení a povedal: „Kata, daj mi dva texty!“ Bola som v šoku z toho, že niekto, ako on, má záujem o moje texty… Ale vravím si – šanca – tak som mu ich poslala. Jeden realizoval v Brezne, v divadle Janka Chalupku, druhý realizovl tu v Pivnici. Keď som sem prišla prvýkrát, vôbec som nevedela, čo mám očakávať. Bola som tu dva a pol dňa a zamilovala som sa do ľudí. Našla som tu druhý domov a som presvedčená, že tu niekde musím mať nejaké korene.

Spoznávala si Srbsko aj cez texty ich autorov?
Jasné, predovšetkým. A mnohé boli skvelé, len tá úprava trochu krívala. Tak som im navrhla, či by sme nemohli urobiť seminár.

Akí teda srbskí Slováci sú?
Človečina, ľudskosť, pohostinnosť. Keď som s nimi robila Annu Frankovú, mali zahrať bombardovanie. Chcela som, aby vytvorili akciu. Bolo počuť sirény na hudbu, ktorú vytvoril Robo Mikla a ja som čakala chaos. Nastali sirény a oni sa ani nepohli. Pýtala som sa ich, čo sa deje, na čo mi Janko Kmeťko povedal: Katka, my keď sme počuli tie sirény, povedali sme si – Jebiga, buď budeme žiť alebo pomrieme.
Vtedy som pochopila, že tu neexistuje nič ako „nedá sa“ alebo „musím“. Tu ľudia žijú jeden pre druhého a pomáhajú si navzájom. Preto ma toto miesto fascinuje. Pre nich je základom žiť šťastne a milovať.

Si maminou štvorročného syna. Je to dôvod, prečo sa orientuješ práve na detské divadlo?
Nie. Keď som si vyberala, čo pôjdem študovať na vysokú školu, mala som dve možné cesty – divadlo alebo psychológiu. Chcela som to prepojiť s tým, že by som deťom pomáhala niektoré veci pochopiť. Som z rodiny, v ktorej veľa vecí nefungovalo a zistila som, akým veľkým spôsobom rodina ovplyvní dieťa a čo to „rodina“ vlastne znamená. To nie je pokrvná línia. Moji najlepší priatelia sú mojou rodinou, môjho otca som si našla v Amerike. Pre mňa to detské divadlo začalo byť spôsobom, ako deťom dať možnosť žiť si život nanečisto. A zamerala som sa hlavne na decká, ktoré spoločnosť nazýva problémovými. Nemám ten termín rada, ale používa sa často. Umenie dokáže človeka pripraviť na reálny život hravou formou. Preto ho mám rada.

Vedieš svojho syna k divadlu od úplného malička. Robili pre teba tvoji rodičia to isté?
Mňa inšpiroval v mnohom môj brat. Písal básne, bol zvukárom – prirodzene som k tomu začala inklinovať. Ja som si už ako osemročná skúšala podpis spisovateľky. Tie ostatné veci sa na to len nabaľovali a keďže neverím na náhody, prijala som všetko tak, ako to je.

Z mojej skúsenosti sú slovenskí detskí divadelní herci iní, ako tí srbskí. Vieš definovať tie dôvody?
Za tých osem rokov, čo sem chodievam, som nemala príležitosť robiť len s deťmi. Poväčšine to boli dospeláci a pár detí. Ale tým, že sme na Balkáne, je rozdiel v tom, ako tu ľudia žijú. Toto je chudobná časť zeme. Decká tu nemajú toľko materiálnych vecí, ale ako keby viac žili. Majú viac temperamentu, sú spontánnejší. Slováci sú konzervatívni, stále sa vkaldajú do nejakých škatuliek. Tu je to autentické. Nehovorím, čie deti sú horšie alebo lepšie. Rozdiely sú markantné aj na základe politicko-spoločenskej situácie, financií a iných vecí, ktoré ovplyvňujú život tých detí.

Má na to, podľa teba, vplyv aj režijné vedenie?
Určite áno. Aj keď ja poznám na Slovensku lektorov a režisérov, ktorí sú fantastickí a preto ich sem volám a sú veľmi šťastní a radi, že nachádzajú novú vlnu inšpirácie v tomto prostredí a v týchto deťoch. Seminár je o tom, že si navzájom vymieňame skúsenosti a inšpirujeme sa v rámci našej tvorby. Takže to vedenie, ktoré sa ja snažím vyberať, je, v prvom rade, veľmi ľudské. Takže si vyberám lektorov, ktorí sú vo vnútri stále deťmi. Lebo vtedy to funguje.

Rozdiely medzi srbskými a slovenskými Slovákmi sme si definovali. Aký je rozdiel medzi srbským a slovenským publikom?
Začína to pri čase predstavenia. Tu začínajú predstavenia večer o deviatej. Ľudia prídu z poľa domov – nachádzame sa v poľnohospodárskej oblasti, kde sa pestuje hlavne sója, ryža a paprika – osprchujú sa a idú do divadla. Oni nechodia na predstavenie tak, že idú za kultúrou. Je to súčasť ich života, je im to prirodzené. Kostýmovo je to tiež rôzne. Tetušky tu chodia v krojoch. A deti nosia aj na ťažké drámy. Nechcú im ukazovať život iba v pekných farbách. Chcú, aby ho vnímali taký, aký naozaj je. A je tu ešte taká zvláštnosť- na divadelné predstavenia sa tu nosia slnečnicové semienka. A keď skončí predstavenie, tu nefunguje také to naše naučené standing ovation. Ak sa toto publikum postaví, tak je to znak veľkej úcty, nie naučený tik.

Keď si predstavím slovenského poľnohospodára, ktorý celý deň pracuje na poli, neviem si predstaviť, že príde domov a potom ide ešte do divadla.
Rozumiem ti. V Srbsku nie je divadlo len pre horných desaťtisíc. Oni sa tu navyše navzájom aj podporujú. Sú aj rôzne partnerské divadlá na Slovensku, ale sú aj také, ktoré majú veľmi vyhrotené konkurenčné boje. Sem keď príde hrať súbor z Kovačice, tak ich Pivničania berú ako bratov. Postarajú sa o nich a idú ich podporiť.

Seminár začal ako autorská tvorivá dielňa pred deviatimi rokmi. Dnes je tu osem dielní a 63 účastníkov. Máš ešte predstavu, kam sa to dá posunúť?
Jasné, mám víziu. Desiaty ročník bude pretkaný dielňou Reklamy. Pozvala som lektora Šimona Hornu, ktorý sa aktuálne baví projektom Umelohmotné, aby ju viedol. Chceli by sme pomôcť v prezentícii remeselníkom, mäsiarom, kaviarnikom a iným drobným podnikateľom. My si v rámci našej dielne skúsime niečo nové, súčasné a zaujímavé a oni získajú lepšiu prezentáciu a tak, snáď, aj viacej zákazníkov. Správajú sa k nám ako k vlastným a túžime im to oplatiť, pretože si to zaslúžia. Nechceme za to peniaze, tu to funguje na báze ľudskosti – ak urobíme pekné promo šikovnému stolárovi, možno nám dá do predstavenia nejaký svoj stolík, ktorý sa zasa môže stať súčasťou nášho semináru. A novinkou je aj to, že by som postupne chcela začleniť aj folklór. Máme divadlo, film, fotografiu a výtvarné umenie a ja by som bola rada, keby k nim pribudol aj folklór poňatý trochu inak.
Mojim najväčším snom je, aby sa seminár Píšeš? Píšem! stal putovným. Uvidíme, či to bude fungovať.

Stále od účastníkov počúvam, že im v Pivnici nič nechýba. Chýba niečo tebe, aby sa táto práca mohla robiť ľahšie?
Nejaký môj klon. Parťák, ktorý mi pomáhal riešiť veci organizačne a ktorý by to celé prevzal v čase, keď ja už budem nevládna 150-ročná babička. Je to ťažká robota, na to človek musí byť blázon. Mám tu obrovskú pomoc od všetkých ľudí z divadla, Andrejka Mernjik je človek, bez ktorého by som to nezvládla a ktorý mi veľmi pomáha v mnohom. Ale nielen ona, aj Kmézo, Oľa, Piky, Šimon… všetci tí ľudia robia najviac a najlepšie, ako len dokážu, aby sme sa tu cítili dobre a amy tento seminár vôbec mohol fungovať. Alebo je ešte aj iná cesta – kúpiť si tu dom. Už aj nad tým premýšľam.

Máš, z môjho uhla pohľadu, neuveriteľne veľa funkcií. Scenáristka, režisérka, dramatička, manažérka, spisovateľka, pedagogička… Čo by si si napísala na vizitku? Kto vlastne je Katarína Mišíková Hitzingerová?
Človek. To, čo si vymenovala, sú funkcie, ktoré zastávam v rámci svojej profesie. Ale tie pre mňa nie sú také dôležité. Ja som obyčajná Katka, ktorá iba ľúbi ľudí a divadlo.

Moon

Všetko, čo o mne nevieš

04.12.2018

Adel. Dnes idem na benefičný koncert s obchodným partnerom. Nechceš ísť? Nikdy si ma nepozval na pracovné akcie. Vlastne si ma nepozval asi nikde. Takže predpokladám že ma tam chceš len ako viac »

3 minúty

03.12.2018

Brat: Ty choď prvá! Sestra: Nie, ty choď prvý! Brat: Ako môžem ja ísť prvý, keď si predo mnou, šak nezmestím sa a dokonca mi blokuješ cestu! Sestra: Bla, bla, bla, furt pičoviny hovoríš! viac »

Slováci Slovákom: Domov je všade, kde máš zubnú kefku

02.12.2018

,,Vitaj doma," povedal mi jeden z divadelníkov, keď ma stretol vo dverách divadelného klubu. Pobozkali sme sa, vyobjímali a mne jeho pozdrav rezonoval v hlave celý večer. Keď prídete na Vojvodinu viac »

Macron, Putin, Zelenskyj, normandský formát

Summit o Ukrajine dosiahol dohodu, ako ďalej postupovať

10.12.2019 00:00

Účastníci summitu tzv. normandskej štvorky, ktorý sa konal v Paríži, dosiahli dohodu o ďalších krokoch pre vyriešenie konfliktu na východe Ukrajiny.

Afganistan / USA / vojak /

USA mali roky zavádzať americkú verejnosť o vojne v Afganistane

09.12.2019 22:58

S odvolaním sa na dokumenty vypracované Úradom osobitného hlavného inšpektora USA pre obnovu Afganistanu to v pondelok napísal denník Washington Post.

väzeň, väzenie, mreže

Sériový sexuálny násilník dostal v Británii 33 doživotí

09.12.2019 20:45

Obete Josepha McCanna mali 11 až 71 rokov a zahŕňali tri ženy, ktoré uniesol z ulice ohrozujúc ich nožom a opakovane znásilnil.

Dunajská Lužná, kolóna

Cesta do Bratislavy krokom, vodičom tiekli nervy. Zopakuje sa to

09.12.2019 19:48

Ľuďom z obcí pri Bratislave, zvyknutým na kolóny, sa cesta do práce ešte výraznejšie predĺžila. Cesta domov bola podobná. Problémy majú trvať pol roka.

Píšeš? Píšem!

Celý svet hrá divadlo! Ale my to robíme dobre a radi :-) #slovacislovakom facebook.com/PisesPisem www.instagram.com/pisespisems…

Štatistiky blogu

Počet článkov: 8
Celková čítanosť: 10739x
Priemerná čítanosť článkov: 1342x

Autor blogu