Píšeš? Píšem!

Je to tu! Náš posledný deň. Dúfali sme, že nepríde. Myšlienka odchodu od rodiny nikdy nie je príjemná. Hlavne v prípade, keď vieme, že sa stretneme až o rok. Na tomto seminári nám chýbala len jedna vec. Spánok. Ale pár dní sa to dá vydržať, nie? Inak sme mali všetko. Všetci sme si mysleli, že keď sa seminár presťahoval, už to nebude ten domov. Ale mýlili sme sa. […]

Aj ďalšie dielne už majú odprezentované svoje projekty. Pomaly končíme. Či chceme, alebo nechceme. Na tomto seminári nám chýba len jedna vec. Spánok. Už sme v štádiu, kedy spíme aj v kaviarni na tulivakoch. Alebo na javisku pomedzi to, ako osvetľovači menia filtre vo svetlách. A áno, na zemi. Ale aj napriek tomu nechceme odísť. Možno práve toto je na tom všetkom to […]

Seminár sa blíži ku koncu. Ohlasuje nám to škrekot pávov a vrán po celej Kovačici. Bociany budú odlietať s nami. Práve kvôli tomu si to teraz užívame najviac ako sa dá. Spievame, hráme, rozprávame sa, píšeme, smejeme sa a nespíme. Uvidíme, koľko hodín to budeme v pondelok dospávať. Ale stojí to za to. Sedieť do pol tretej rána v kaviarni, potom ísť hrať frisbee na […]

Polovica semináru je za nami. Ani nechcem myslieť na to, že za pár dní pôjdeme domov. Aj keď zo spánkovej deprivácie sa nám všetkým pletie jazyk a sme radi, keď si môžeme ľahnúť, nikto z nás nechce koniec. Už aj všetky dielne začínajú ukončovať svoje projekty a vo vzduchu začína narastať stres. Všimla som si, že i v dielňach zostávame dlhšie. Namiesto toho, aby […]

Síce sme tu len dva a pol dňa, už mám pocit, že sme rodina. Je zaujímavé, že ľudia, ktorí sa nikdy nevideli, za dva dni majú pocit, že sa poznajú celý život. A to je čaro tohto semináru. Z cudzincov sa stávajú priatelia na celý život. Je to čarovné a zvláštne zároveň. Rozmýšľala som, prečo to tak je. Prišla som na niekoľko záverov: Možno je to tým, že sa […]

Po ceste a následnom privítaní do jednej rána nás čakal budíček ktorý bol krutý akoby vám niekto spinkovačkou prepichol ucho (Janko Marcinek o tom určite vie svoje). Ale zvládli sme to a vstali zo žineniek. Po raňajkách nasledovalo oficiálne otvorenie semináru Píšeš? Píšem!!!, na ktorom zaznela aj hymna semináru, ktorú si môžete pozrieť na facebookovej stránke […]

Po dvoch rokoch som sa znovu objavila v aute plnom umelcov. A všetci máme rovnaký smer – Kovačica. Mesto vo Vojvodine, ktoré tento týždeň bude plné hudby, divadla, poézie, prózy, scenárov, smiechu, ale aj driny a spánkovej deprivácie. Lebo chceme a baví nás to. Aj účastníci, aj lektori a organizátori milujeme to, čo robíme, a robíme, čo milujeme. A aj keď po prvý krát […]

Adel. Dnes idem na benefičný koncert s obchodným partnerom. Nechceš ísť? Nikdy si ma nepozval na pracovné akcie. Vlastne si ma nepozval asi nikde. Takže predpokladám že ma tam chceš len ako svoj šperk. To vôbec nie je pravda Adelka. Vieš že ja ťa ľúbim a chcel by som s tebou tráviť viac času. No jo… takéto sladké rečičky si nechaj na Vianoce. Ale no ták, ako sa to […]

Brat: Ty choď prvá! Sestra: Nie, ty choď prvý! Brat: Ako môžem ja ísť prvý, keď si predo mnou, šak nezmestím sa a dokonca mi blokuješ cestu! Sestra: Bla, bla, bla, furt pičoviny hovoríš! Tak vždy budeš? Šak sa posuniem. Daah. Brat: Dobre, mne je to jedno, ale mne budú dávať celý svet na dlaniach. Ja budem ten silnejší a ty budeš iba taky kokotko malý, nevyvinutý. […]

,,Vitaj doma,“ povedal mi jeden z divadelníkov, keď ma stretol vo dverách divadelného klubu. Pobozkali sme sa, vyobjímali a mne jeho pozdrav rezonoval v hlave celý večer. Keď prídete na Vojvodinu raz, vrátite sa. Je to ako tetovanie. Nikto neskončí len pri jednom. Seminár Píšeš? Píšem! oslavoval v lete deviate narodeniny a jeho mladší súrodenec Poď sa vypísať! má […]