Už dnešné ráno bolo náročnejšie ako som čakala. Ale po tom, čo som asi dvadsaťkrát odložila budík, zobudila všetkých ostatných účastníkov semináru, som konečne vstala. Po tomto náročnom budíku a raňajkách nad ktorými sme všetci zaspávali, sme sa už posilnený tromi kávami presunuli do dielní.
Po obede sme sa všetci išli pozrieť do galérie insitného umenia. Keďže už minulý rok bol seminár taktiež v Kovačici, stal sa z toho akýsi rituál. Ja som sa vďaka tomu stala fanúšičkou insitného umenia. Od minulého ročníka som si viac začala zisťovať o umelcoch, ktorí tvorili v Kovačici. Práve vďaka tomuto semináru som objavila krásny nový smer umenia, o ktorý som sa predtým až tak nezaujímala. Aj toto robí tento seminár. Nielen že nás učí novým veciam v odvetví, ktoré nám je známe, ale učí nás aj o nových smeroch.
Aj cesta do a z galérie bola magická. Ísť s veľkou skupinou umelcov po meste je vždy zážitok. Všetci sa smejú, rozprávajú príbehy ako ich naháňal býk, padali z kopca, zapadli po krk do blata, kozy im zjedli tričká a kohúty veľmi zvláštnym kikiríkaním (moja obľúbená časť cesty bola, keď sa to snažili napodobniť) budia.
Po tejto veľmi zábavnej ceste s hudobníkmi bez zmyslu pre orientáciu a filmármi so svetlom vo vačku, sme sa nakoniec dostali naspäť do spoločenského domu a išli pokračovať v našich projektoch.
Neskôr, po večeri, sme si pozreli skvelé predstavenie Pusťte basu do rozhlasu, ktoré nám zahrali herci z divadla Janka Čemana z Pivnice. A ja už teraz, po predstavení sedím vo filmovej dielni (lebo tu majú klímu) s lektormi Stankym a Attilom. Ony strihajú videodenníky, ja píšem blog. Je krásne sledovať ako sa dajú spájať všetky smery umenia a ako na seba nadväzujú. Sú to poprepletané korene, ktoré spolu tvoria jeden dôležitý a nádherný celok. Keď sa odsekne čo len jedna časť, nemôže to fungovať. To je to, čo milujem na tomto seminári. Človečinu. Všetky dielne spolu aspoň v jednom momente spolupracujú. Či len chvíľu prehovoria pár slov o umení na obede, alebo spojili svoje sily, aby vzniklo niečo, čo dáva zmysel.
„Odostrite si žalúzie! Treba vám aj reálny život.“ prerušili moje myšlienky lektorky dielne Storyteller ktoré vstúpili k nám do miestnosti. Asi je naozaj na čase (keďže sú dve hodiny ráno) ukončiť tento blog a ísť spať, kedze zajtra by som už o 8 mala byť na raňajkách.
P.S.: História sa opakuje a Birko na mňa znovu čaká kým tento blog dopíšem.
Celá debata | RSS tejto debaty