Píšeš? Píšem!

Aj ďalšie dielne už majú odprezentované svoje projekty. Pomaly končíme. Či chceme, alebo nechceme. Na tomto seminári nám chýba len jedna vec. Spánok. Už sme v štádiu, kedy spíme aj v kaviarni na tulivakoch. Alebo na javisku pomedzi to, ako osvetľovači menia filtre vo svetlách. A áno, na zemi.
Ale aj napriek tomu nechceme odísť. Možno práve toto je na tom všetkom to čarovné a krásne. Stále chceme zostať s našou rodinou. Na mieste, kde môžeme povedať: „Smrdí mi tu človečina.“
Neskoro večer sedíme v kaviarni a Miro nám sem priniesol žabu. Živú. Toto sa môže stať len tu. Na mieste, kde o druhej ráno spievame piesne na námestí. V daždi. A nevadí nám to! Aj keď… Možno je to spôsobené len spánkovým deficitom. Ale možno aj tým malým dieťaťom, ktoré drieme v každom z nás a prebúdza sa práve vtedy, keď cíti teplo domova a toľko spomínanú človečinu.