Prišla tá slávnostná chvíľa… Zvyknem tak hovorievať na svadbách, ako starejší a ľudia v tom momente prežívajú rôzne pocity, čo vidím podľa ich očí. Ale, pri tejto príležitosti si tiež myslím, že prišla tá slávnostná chvíľa, keď by bolo treba napísať niekoľko riadkov na konci 15. ročníka seminára Píšeš? Píšem! v Kovačici.
Uvažoval som nad tým, čo napísať, ale nemal som žiadnu blokádu, ako som sa obával a proste slová zo mňa samy išli na papier… A potom mi napadlo, že siahnem po veršoch veľkej srbskej poetky Desanky Maksimovićovej, ktorá v jednej strofe vlastne vystihla to, čo aj sám mám potrebu napísať.
Ide o báseň Strepnja, v preklade do slovenčiny som si zvolil názov Chvenie.
A píše Desanka takto:
Nie, nepribližuj sa! Chcem len z diaľky túžiť
po tvojich dvoch očiach.
Lebo šťastie je krásne len kým sa naň čaká,
kým zo seba iba náznak dáva.
Chcem to vlastne odzrkadliť aj na seminár. Netrpezlivo sme naň čakali, tešili sa, písali si správy a čítali od organizátorov všetky pokyny. A potom sa seminár začal a už sa to rozprúdilo.
Deň po dni kontakty boli silnejšie, na dielňach sa stále intenzívnejšie a tvorivejšie pracovalo a zábava stupňovala. Ani sme si neuvedomili a už sme prišli po dni či hodiny, keď treba to, čo sme počas týždňa chystali – prezentovať.
Z jednej strany radosť a potešenie z toho, že budeme môcť ukázať vynaložené úsilie a každú skvelú myšlienku, ktorá sa tu zrodila. A z druhej strany, hoci sa snažíš to potlačiť, predsa sa ti do mysle vnorí to, že hodiny tykajú a s každou minútou sme bližšie k rozlúčeniu. A zviditeľnili sa všetci. Účastníci, lektori, organizátori.
Nie je to zbohom, milí priatelia, ale skôr lúčenie s nádejou a očakávaním.
Lebo, ako povedala niekdajšia prvá dáma USA Eleanor Rooseveltová: „Budúcnosť patrí tým, ktorí veria v krásu svojich snov.“ A ja verím v krásu snov, ktoré sa budú na tomto mieste snívať aj naďalej. Bolo mi potešením a poctou.
Celá debata | RSS tejto debaty