Píšeš? Píšem!

Adel. Dnes idem na benefičný koncert s obchodným partnerom. Nechceš ísť?

Nikdy si ma nepozval na pracovné akcie. Vlastne si ma nepozval asi nikde. Takže predpokladám že ma tam chceš len ako svoj šperk.

To vôbec nie je pravda Adelka. Vieš že ja ťa ľúbim a chcel by som s tebou tráviť viac času.

No jo… takéto sladké rečičky si nechaj na Vianoce.

Ale no ták, ako sa to správaš ku svojmu otcovi? Nemyslíš že to už trochu preháňaš.

Keď myslíš… V každom prípade dnes je rodičovské.

No a? Na tie vždy chodí mama, nie?

Áno, ale dnes naňho asi nepôjde keďže je do zajtra u babky.

To až do zajtra? Myslel som že príde dnes…. no tak pôjde nabudúce.

Lenže tam musí ísť niekto dnes.

Tak choď ty.

Oci… volá sa to ZRPŠ. To je skratka pre združenie rodičov a priateľov školy. Nieje tam nikde slovo žiakov, alebo študentov…

Tak tam nepôjde nikto, to je taký problém?

Moja triedna mi hovorila že ak neprídete dnes, tak je dosť možné že ma vyhodia.

Prosím?! A to mi hovoríš len tak? Prečo ťa chcú vyhodiť? Čo si spravila?

Nič, len som zlomila mop.

Mop? Načo si používala mop? A ako sa dá zlomiť?

Krv ide dole ťažko…

Aká krv? Prečo si ty umývala krv?

Krv mojej debilnej spolužiačky. Škerila sa na mňa s tým debilným výrazom. Tak som jej ho trochu upravila nech aspoň má prečo sa tváriť tak kokotne.

A ako si prosím ťa toto predstavuješ? Mlátiť spolužiačky. Čo sme zvieratá?

A vieš ty vôbec prečo som ju udrela? Nevieš. Nevieš o mne takmer nič. Pretože nepoznáš nič iné ako prácu. Ani ťa nezaujíma čo robíme s mamou. Nezaujíma ťa že ma v škole bežne šikanujú. Nikdy si sa nás nespýtal čo sme celý deň robili alebo ako sme sa mali. Ani len netušíš kto vlastne som. A ja zas netuším kto si ty. – pomaly stíšila hlas a sklonila hlavu. Jej otec len bez slova zobral kabát a vo dverách povedal.

Jeden správny kop na solar plexus… veľa bolesti, málo krvi.

Autor: Jakub