Píšeš? Píšem!

Po ceste a následnom privítaní do jednej rána nás čakal budíček ktorý bol krutý akoby vám niekto spinkovačkou prepichol ucho (Janko Marcinek o tom určite vie svoje). Ale zvládli sme to a vstali zo žineniek. Po raňajkách nasledovalo oficiálne otvorenie semináru Píšeš? Píšem!!!, na ktorom zaznela aj hymna semináru, ktorú si môžete pozrieť na facebookovej stránke Píšeš? Píšem!!!. Hneď na to sme sa každý zaradili do svojej dielne. Lektori sa spoznávali s účastníkmi a začínali pracovať na svojich predstaveniach, filmoch, fotografiách, videách, piesňach a obrazoch.
Témou tohtoročného semináru je NÁVRAT. Práve kvôli tomu sa filmová dielňa pod vedením Stanislava Králika a Elišky Knoppovej rozhodla zistiť u účastníkov, lektorov aj organizátorov “Kam sa najradšej vracajú?”. Odpovede sa našli rôzne. Niekto sa najradšej vráti domov, niekto do štúdia, k svojej rodine. Ale všetci sme sa neskôr zhodli na jednom. Najradšej sa vraciame na tento seminár. Do Srbska. Miesto, kde je radosť a láska cítiť ihneď ako prekročíme hranice. Smiech sa tu ozýva z každého rohu aj stredu miestnosti. Miesto kde pije kávu aj ten, kto ju normálne nepije lebo je unavený. Ale šťastný. Tak ako sa to nikde inde zažiť nedá. Len na tomto seminári.
Všetci sa radi vraciame k ľudom s rovnakou závislosťou. Závislosťou na umení. A káve. A presne toto sú naši organizátori. Ľudia ktorí pracujú mesiace na tom aby sme my mohli zažiť najkrajší týždeň nášho života.
Napríklad Janko Marcinek. Vždy nás vie zabaviť. Nech sa deje čokoľvek, vždy vás znova posadí na oblak z ktorého ste spadli. Aj keby kvôli tomu mali trpieť jeho uši. Alebo naše keď začal robiť vokály pri blokáde desať minút pred Kovačicou. A takto vznikla naša pieseň. Všetky tri autá sa spojili a aj túto autorskú pieseň nájdete na facebookovej stránke semináru.
Taktiež celý tým KOKRAMu (kolektív kreatívnych amatérov) ktorí sa tu o nás perfektne starajú. Zavedú nás kam pootrebujeme, vybavia matrace namiesto žineniek aby sme spali na mäkkom, donesú aj fúrik ak ho potrebujete do predstavenia. Jednoducho sú zázrak Srbska. Nevadí im čakať do tretej rána, kým dopíšem tento blog aby ma bezpečne odviezli na ubytovanie. Oni sú taký Srbský zázrak.
Potom je tu naša milovaná Katka. Mama dvoch úžasných synov a jedného úžasného semináru. Človek, ktorý stíha všetko aj keď deň má len dvadsaťštyri hodín. Ona dokáže vybaviť aj bocianov na traktori a popri tom sa starať o dve deti a stále mať veľa energie. Ona je zázračná. Človek z krorého je naozaj cítiť človečinu.
Mám už odpoveď, kam sa najradšej vraciam. K týmto ľudom. Ľudia ktorí mi každý rok zariadia najlepsí týždeň v roku. A už keď si myslím, že dosihli maximum, budúci rok mi dokážu že som sa mýlila. Oni sú mojou perkusiou v piesni. Dodávajú šmrnc môjmu životu. A práve preto sa k nim vždy najradšej vrátim.