Predposledný deň semináru je za nami. Polovica dielní odprezentovala svoje projekty a nám začína odchodový smútok. Už teraz viem, že zajtra budeme dojatí. Preto všetci ešte čerpáme energiu človečiny, z ktorej budeme postupne nasávať celý rok. Neviem presne čo sa to deje a čím to je, ale seminár je zhluk tak rôznorodých energií, že sa spájajú do tej najsilnejšej. Okolo domu kultúry a možno aj nad celou Kovačicou sa vytvorí bariéra, cez ktorú sa zlé veci nedostanú dnu. Počas týždňa ich slnko, teplo a eufória odplašia, a my sa na hornú zem vrátime s obráteným, čistým listom papiera a niekedy aj novým perom.
Naša seminárová rodina je tá najlepšia druhá rodina akú môžete nájsť. Tu sa dá všetko. Nič nie je problém a môžeme robiť to, čo nás baví. Samozrejme, že je to len pekná ilúzia keď ste týždeň na seminári, ale každý to potrebuje trochu v živote. Mať niekedy pocit, že svet nie je až tak zlý, že patríme do skupiny, že cítime ľudskosť a že môžeme tvoriť slobodne. To je asi tá vec, ktorá tu je taká úžasná. Sloboda na tvorenie. Kto by nechcel celý týždeň stráviť od rána do neskorej noci na javisku, v štúdiu, alebo vo filmárskej dielni?
Keď už raz prídete z domova domov, nechce sa vám ísť preč o týždeň. Všetci chceme chodiť z dielne do dielne, robiť umenie a smiať sa. Spoznávať ľudí a hlavne človečinu, nebáť sa vystúpiť z vlastného tieňa a spraviť ten najlepší výstup vášho života. Rodina to robí. Sme vďaka nej lepšími ľudmi. Počas najlepšieho týždňa v roku načerpáme energiu na ďalší rok, aby sme sa o rok znovu vrátili plní energie, a nemuseli spať na matracoch vo filmovej dielni, kým ostatní pracujú.
Celá debata | RSS tejto debaty