Prvú noc na seminári sme úspešne ukončili dlhým a dobrým spánkom. Všetci spolu bývame v telocvični, spíme na matracoch (ako každý rok) a zdieľame svoje životné príbehy celú noc. Neuveriteľne mi chýbalo toto večerné filozofovanie, spoločné nadávanie na skoré budíčky s kohútmi a zubné kefky v jednej šáločke. Následne spoločné raňajky a nachystaná káva v kaviarni.
Dnes sa začalo pracovať vo všetkých dielňach. Všetci účastníci a lektori sa začali spoznávať. Ja som aj tento rok v hudobnej dielni. Podľa skvelej nálady na obede som usúdila, že spoznávanie prebehlo úspešne, keďže sa všetci smiali, filozofovali a zdieľali nové nápady, ktoré budú využívať v projektoch. A keď sa k tomu pridalo fantastické jedlo, tak všetci prežívali moment TU A TERAZ.
Počas poobednej pauzy som sedela na chodbe a písala ďalší blog. Mám veľmi rada túto časť dňa. Sledujem ako sa začínajú priateliť aj ľudia z iných dielní, ale blog tu nikdy nedopíšem, lebo sa pripojím do niektorej zo zaujímavých konverzácií, hier, alebo k mojkaniu so psíkmi. Na seminári sa nedá nudiť, ale ani byť smutní. Všetkých bubákov sme predsa nechali za hranicami, aby sme konečne mohli byť TU A TERAZ.
Po celom dni som sa vrátila k môjmu počítaču a presunula do filmovej dielne (majú tu klímu). Pri písaní a pozorovaní filmárov ako strihajú denníčky (a rozprávajú veci, ktorým nerozumiem) som si uvedomila, že som konečne po roku prišla domov. K mojim ľudom, k mojej rodine. Vrátili sme sa za človečinou, aby sme zažili najlepší týždeň nášho roka. A keď sme spomínali na tú najúžasnejšiu večeru, akú sme tento rok jedli (a pravdepodobne aj akú budeme jesť) a smiali sa na oberaní hrozna zo stojana na sviečky, tak som si všimla, že Birko (ktorý na mňa aj tento rok čaká do druhej ráno) pomaličky zaspáva. Vtedy sme zhodnotili, že je už čas ísť spať. Veď sme tu ešte len prvý deň.
Celá debata | RSS tejto debaty