Píšeš? Píšem!

Síce sme tu len dva a pol dňa, už mám pocit, že sme rodina. Je zaujímavé, že ľudia, ktorí sa nikdy nevideli, za dva dni majú pocit, že sa poznajú celý život. A to je čaro tohto semináru. Z cudzincov sa stávajú priatelia na celý život. Je to čarovné a zvláštne zároveň.
Rozmýšľala som, prečo to tak je. Prišla som na niekoľko záverov: Možno je to tým, že sa všetci úšastníci sprchujeme v dvoch sprchách. To človeka zblíži naozaj veľmi. Hlavne v mojom prípade. Človek, ktorý je zvyknutý sa sprchovať aj štyridsaťpäť minút si veľmi ťažko tento rituál skráti na päť, maximálne desať minút.
Máme zubné kefky v spoločnej šáločke na jednom z dvoch umývadiel pri telocvični. Keďže sú aj naše baktérie v jednej šáločke, tak sme nejak zvláštne prepojení. A ja každý deň len dúfam, že si nikto nezamenil kefku a omylom nepoužil moju.
Všetci účastníci spíme v telocvični teraz už na matracoch. Pekne v radoch vedľa seba. Možno aj tu je problém, prečo sme potom na druhý deň unavení. Lebo sa celú noc rozprávame. Je to ako keď sa po dlhom čase stretnete s priateľmi, s ktorými ste sa roky nevideli. A teraz si jednoducho musíme povedať všetko čo sa stalo, aj nestalo. Tieto večery milujem. Je to ako nájsť svoju stratenú časť duše pri ktorej ste ani nedúfali, že ju stretnete. Aj keď v tomto prípade je to viac duší.
Téma tohtoročného semináru je návrat. Aj ja som zistila, že som sa vrátila k mojej rodine. Aj keď nie pokrvnej, ale dušou sme rovnako zbláznení do umenia.