Píšeš? Píšem!

Po dvoch rokoch som sa znovu objavila v aute plnom umelcov. A všetci máme rovnaký smer – Kovačica. Mesto vo Vojvodine, ktoré tento týždeň bude plné hudby, divadla, poézie, prózy, scenárov, smiechu, ale aj driny a spánkovej deprivácie. Lebo chceme a baví nás to. Aj účastníci, aj lektori a organizátori milujeme to, čo robíme, a robíme, čo milujeme. A aj keď po prvý krát sadnete do auta plného neznámych ľudí, o 5 minút máte pocit, že sa poznáte roky. Naša najobľúbenejšia Katka to vie pomenovať správne. Zrazu (možno určite po prvý krát) cítite človečinu. A môžem povedať z vlastnej skúsenosti, má pravdu. V okamihu ste s ľuďmi, ktorí sú rovnakí blázni ako vy. Jednoducho, sme zbláznení do umenia.
A viete čo je ešte lepšie? Cestovať štyri a pol hodiny s týmito úžasnými ľuďmi. V troch autách, kde v každom je vysielačka. A aj keď si myslíte, že cestou budete spať – nebudete! Keď sme prišli do Kovačice, boleli nás líca a bránice od smiechu. Keď nad tým teraz premýšľam, pravdepodobne nebolo 5 minút, kedy by sme sa nezabávali. A privítali nás, akoby sme konečne prišli domov.
Verte či nie, na seminári je o zábavu aj drinu postarané, a určite sa vám bude páčiť. A je úplne jedno, či máte azbestovú, alebo bocianiu dušu.