Tento blog píšem počas cesty z domova (dolnej zeme) domov (horná zem). Je mi za mojou dolnozemskou rodinou smutno. Napriek tomu som aktuálne neopísateľne vďačná, že vás mám. Ani neviem ako celý tento neuveriteľný týždeň ubehol. Aj preto celý týždeň nespíme – 24 hodín denne s vami je málo. Jeden týždeň ročne s vami je málo. Jeden život s vami je málo.
Od rána bol seminár horko-sladký. Vedeli sme, že toto je poslednýkrát, kedy spolu (tento rok) nadávame na kohútov, smejeme sa pri raňajkách a zabávame v dielňach. Posledný deň s účastníkmi, lektormi, organizátormi a celým seminárom pokope. S niektorými ľudmi vydržia priateľstvá niekoľko ďaľších rokov, s niektorými možno aj celý život, a s niektorými sa už nikdy v živote neuvidíme.
Všetky dielne majú ukončené projekty. Dnes sme videli dve nádherné výstavy – fotografická a výtvarná. Večer sme sa všetci stretli na nádhernom galavečeri a následnom premietaní videodenníkov a filmu (ktorý stihli postrihať!) z filmovej dielne. Počas večera som bola často dojatá. Vedela som, že budem musieť odísť a spomínala na celý týždeň.
Spomínala som na našich ľúbivých lektorov. Vierka – úžasná, krásna žena s ešte úžasnejšou a krajšiou dušou. Tomáš s Maťom, ktorý vedia premeniť ktorýkoľvek hudobný text na pieseň roka, a vedia do týchto piesní vniesť neopísateľnú atmosféru. Ema, ktorá musela odísť skôr a veľmi nám chýbala jej energia. Samo, ktorý sa už počas jeho prvej cesty na seminár stal súčasťou rodiny vďaka jeho záludným hádankám. Anička a Adam, ktorí roztancujú každého, kto okolo nich prejde, Peťo, ktorý fotí tie najlepšie fotografie a je ten, vďaka ktorému si môžeme celý rok spomínať na náš seminár. Lenka, ktorá je srdcom fotografickej dielne s tým najúžastnejším srdcom, aké môžete stretnúť. Attila a Stanky, ktorých cez týždeň stretnete len s kamerou alebo za počítačom. Monika, vždy pomaľovaná a s úžasnou usmievavou energiou. Renátka, v ktorej objatí sa stratíte vo vesmíre, básňami zabudnete, že ste v hladisku divadla a tou najkrajšou dušou akú som kedy stretla. Piťo, s ktorým sa dá rozprávať a filozofovať hodiny, a popritom si aj pozrieť Antigonu. Andrej, vždy vtipkujúci so šľahajúcim ohňom na chodúľoch.
Potom som spomínala na organizátorov a kamarátov z Kovačice. Katka – mama a srdce semináru a osoba. ktorá mi neuveriteľne zmenila život a každý rok mi dokazuje, že sa stále dá žiť lepšie a nedať si zobrať to, čo milujeme. Nenechať sa oddeliť od rodiny. A ja viem, že ma už od nej nič nerozdelí. Žena, ktorá je tá najláskavejšia a najlepšia duša, akú môžete spoznať. Janko (Marcinek), ktorý je veľmi dôležitá súčasť semináru. Muž, ktorý dokáže rozosmiať aj vrany a má ten najlepší playlist všetkých čias. Nikto nevie tak dobre spievať pávie vokály (myslím si, že aj kohút s ním chce spievať duet). A zároveň je neuveriteľne láskavý. Potom tu je Birko.Ak ho niekto nepozná, tak prichádza o veľmi dôležitého človeka. Birko je totiž metalista so zajačikovou a najláskavejšou dušou. Nikdy v živote by som si nemyslela, že niekto takýto existuje, a že mi takto zmení život a ukáže ako byť lepším človekom. Neunaviteľný (áno, čakával ma každý večer do tretej rána a ráno o siedmej už budil), úžasný a láskavý človek, u ktorého slová „nedá sa“ a „nejde to“ neexistujú. Mirko, ktorý je neunaviteľný filozof, hudobník a milovník psov, života a umenia. Celý rok mi budú chýbať jeho filozofické úvahy, ktoré dávajú aj nedávajú zmysel o tretej ráno, ako aj prezrádzanie tajomstiev. Človek, ktorý vlastní každý hudobný nastroj a perkusiu sveta, a ktorý je úžasný hudobník. Bimbo, človek s jedinečnou energiou (kto nezažije, tak nepochopí), ten nejlepší kuchár (na jeho večeru spomínam počas celého roka – znova platí – kto nezažije, tak nepochopí). Muž, s ktorým sa vždy máte o čom rozprávať a nikdy nie ste ticho. Člen našej veľkej seminárovej rodiny.
Milá moja rodina,
vedela by som o vás písať niekoľko stranové blogy, listy, novely a romány. Písať vám ako veľmi vás všetkých ľúbim a ako ste mi zmenili život. A aj to by bolo málo. Chýbate mi a dúfam, že sa budúci rok stretneme. Nechcem byť znova dojatá, ale asi to inak nejde. Všetci ste sa stali mojou rodinou a od tej sa ťažko odchádza (na celý rok). Ďakujem vám za nejlepší týždeň tohto roka (aj keď nie je ukončený, som si istá že toto sa už nedá prekonať), za odohnanie bubákov a načerpanie energie, kým sa znova stretneme. Ďakujem za perfektné jedlo, málo spánku nahradeného tými najlepšími rozhovormi a zážitkami, filozofovaním a mojkaním sa so psami. Stať sa súčasťou tohoto semináru je to najlepšie, čo sa mi kedy v živote stalo. Nikdy si vás nenechám zobrať nejakým nepodstatným bubákoĽúbim vás a odpočítavam dni do 17. augusta 2025.
P.S.: Dá si niekto kohúti vývar?
Celá debata | RSS tejto debaty