TERAZ spím. Niekto síce tvrdí, že na seminári Píšeš? Píšem! sa spí minimálne, ale stalo sa .TU zrazu počujem: ,,Píšeš? A ja rozospatý prikyvujem : Píšem! Píšem! Ale znovu upadám do sna. Cestujeme do Kovačice. Divadelný súbor z Levíc. Cestujeme v noci. Autobus prechádza cez rôzne srbské dedinky. Podozrievame šoféra, že zablúdil. Problémy s opitými srbskými policajtmi. Úsmevy našich herečiek ich obmäkčia. Zdá sa nám, že ideme nekonečne dlho. Asi sme naozaj zablúdili. Konečne Kovačica! Naše pokrčené nevyspaté tváre postupne vyjasní vrelé privítanie .Milí usmiati domáci organizátori nás hneď kráľovsky pohostia. Vtedy sme to ešte netušili, že takéto lukulské hody sa budú pravidelne opakovať a že nás tu kráľovsky vykŕmia a napoja, čo hrdlo ráči. Sem-tam aj trošku viac . Vo sne kráčam s ostatnými uličkami Kovačice, prichádzame k ubytovaniu, kde nás privíta spev exotických vtákov a … ďalšie pohostenie. Ukážu nám kultúrny dom, kde vyložíme scénu a do seba naložíme … pohostenie.
Ale do sna sa mi vkráda opäť to neodbytné: PÍŠEŠ? Sen je síce sladký, ale musím ho prerušiť – však ja nemám nič napísané! Chvatne vyskakujem z postele, otváram komp, aby som dopísal článok – a… článok je dopísaný! Asi sa mi tie spomienky spred dvadsiatich rokov samy kladú na papier. A ja ich už len – PÍŠEM?..
Štefan Piťo Jurča
.
Celá debata | RSS tejto debaty