Po roku sa znovu veziem na seminár do Vojvodiny, ktorý sa aj tento rok koná v Kovačici. Celý tento dlhý čas som čakala na moment, kedy budem čakať na hraniciach. Už za sebou máme väčšinu cesty. LUž len niekoľko hodín pred sebou, ale tie idú v tejto spoločnosti veľmi rýchlo. Zatiaľ sme si stihli cez vysielačku rozprávať vtipy, hádať záludné hádanky, hľadať veveričku v monterkách, opicu v modrom tričku a kravu na strome.
Po piatich hodinách cesty sme už všetci unavení a zlámaní, ale aspoň nás zabávajú piesne Janka Marcineka. (Ak niekedy budete mať šancu, odporúčam si vypočuť jeho všežánrový playlist.) Zároveň sme tento fantastický hudobný zážitok zdieľali cez vysielačku s ostatnými lektormi v inom aute.
Po dlhej šesť a pol hodinovej ceste sme konečne dorazili do Kovačice. Na tento moment sme všetci čakali. Zvítali sme sa s našou druhou rodinou a prišli do druhého domova. Do toho, ktorý nám tak veľmi chýbal a z ktorého ešte celý rok čerpáme dobrú náladu a energiu. Tento domov je výnimočný a krásny. Magický. Niekedy mám pocit, že sa to nedá ani opísať. Musí sa to len zažiť. Mohla by som použiť všetky nádherné slová, a stále by nestačili na to ako je tento týždeň úžasný.
Každý rok rozmýšlam nad tým, v čom je tento seminár tak výnimočný. A už som na to asi prišla. Vždy počas cesty nechávame všetkých bubákov, strašiakov a čiernotu bežného sveta za hranicami Vojvodiny. Na týždeň sa ich zbavíme a na ceste späť budeme dúfať, že sme ich hlukom z bicích odplašili.
P.S.: A zatiaľ sa nám to každý rok podarilo.
Celá debata | RSS tejto debaty