Predposledný deň semináru. Všetci sú unavení ale štastní. Už sme sa dohodli, že budeme začínať o hodinu neskôr (aj keď všetci prídu o dve hodiny neskôr). Ráno po raňajkách začíname spoločným kávičkovaním a potom sa presunieme do dielní kde všetci dokončujú svoje projekty. Zajtra to už zostane len na štyroch dielňach. My ostatní sa konečne vyspíme, potom budeme spolu na káve a celý deň sa rozprávať, filozofovať a smiať sa.
Už dnes sme všetci citlivejší. Nechceme ísť do reality. My, čo sme tu už niekoľkí krát trochu strasime nováčikov, že návrat do reality bude krutý. Trochu prehaname. Ale je to smutné. Zrazu nemať pri sebe svoju rodinu, nebyť celý deň doma a túžiť sa tam vrátiť.
Dnes dielňa divadla mládeze odohrala svoje predstavenie. Korene. Zistila som prečo sa tu cítim tak dobre. Prečo cítim ze sa tu posilňujú moje korene. Lebo všetci sme prepojení. Vsetci sme jedna veľká rodina. Preto je tu ta povestná človecina o ktorej všetci rozprávajú (no ten kto tu nebol ju nikdy nezažil v plnej ľudskosti). Preto by som na seminári bola aj mesiac. A ani ten kohút by mi už nevadil. Lebo by som bola s mojimi koreňmi.
Celá debata | RSS tejto debaty