Píšeš? Píšem!

Ani sa to nezdá, a sme v polovici semináru. Je to neuveriteľné ako sa za tie tri dni dokážu vytvoriť nové priateľstvá, ktoré (podľa mojich skúseností) vydržia celý život. A budúci rok budeme spomínať ako sme sa spoznali, čo všetko sme spolu prežili, ako sme vedľa seba spali na žinenkách, hrali bedminton o tretej ráno, spievali hymnu semináru, nevedeli sa zobudiť a zmeškali raňajky (ale náš skvelý Birko nám ich doniesol do dielní).
Mňa fascinuje ako sa dokážeme so všetkými počas semináru spoznať. Niektorých ľudí z týždňového semináru poznám lepšie ako iných, ktorých poznám roky. To je magickosť Píšeš? Píšem!!!. Vie spojiť aj ľudí, ktorí by sa v bežnom živote nemohli spoznať.
Tento seminár žije vďaka ľudom. Ako organizátorom, lektorom, tak aj účastníkom. A to je to najkrajšie, čo tu môžete vidieť (hneď po tých úžasných predstaveniach, koncertoch a výstavách samozrejme). Títo ľudia vždy držia spolu. Nech sa deje čokoľvek.
Tomuto semináru dodáva čaro aj to, kde sa nachádza. Kovačica je inšpiratívna. Viem si predstaviť, že len tak sedím v parku, píšem, okolo prechádzajú ľudia, s niekym sa porozprávam. Povie mi svoj životný príbeh, o ktorom nekôr budem môcť napísať. A takto isto to funguje na seminári. Ľudia rozprávajú svoje príbehy a ja sa nimi inšpirujem aj do blogov.
Pri písaní týchto blogov rada sedím v kaviarni, kde sa všetci stretávame. Za celý týždeň sledujem ako sa tu vytvárajú priateľstvá. Videla som, ako sa v prvých dňoch všetci rozprávajú (trochu nesmelo) o tom v ktorej dielni sú, lebo sedia pri sebe a bolo im divné byť ticho. No teraz, všetci spolu hrajú ping pong, obdivujú Katkine vlasy, Birkove tričká, filozofujú nad životom, umením a rozčulujú sa nad zvláštnymi kohútmi. To je niečo, čo v bežnom živote (aspoň ja) nevidím. Aby sa niekto perfektne spoznal s mnohými ľudmi len za tri dni. To je čaro semináru. Práve kvôli tomuto sem chodíme každý rok. Aby sme spoznali ľudí, ktorí milujú umenie a nenávidia kohútov rovnako my. Aby sme opäť stretli človečinu.