Píšeš? Píšem!

Ráno sme začali pracovať v dielňach a zoznamovať sa s ostatnými účastníkmi. Doobedie ubehlo tak, že sme si ani nevšimli, a už tu bol obed. S jemným meškaním naša dielňa vykročila do jedálne.
Čas obeda na tomto seminári je čarovný. Všetci sedíme pri jednom stole a spoznávame aj účastníkov z iných dielní, ktorých by sme inak v tom pracovnom zápale ani nestretli. Rozprávame sa o kohútoch, poliach so slnečnicami, ktorý strom má ako hlboké korene, a kde sa nachádzajú tie naše.
Po obede s plnými žalúdkami ideme znovu pracovať do dielní.
Hneď ako sme ukončili dielňu za prvý deň, bola tu večera. Presne rovnako magický čas tohto semináru ako obed. Len už zaspávame nad taniermi.
Vždy po večeri nás čaká ešte nejaký program. Dnes to bolo premietanie filmov a videodenníkov z minulého ročníka semináru. Bolo nádherné to sledovať a spomínať na ľudí, ktorí sa tento rok nemohli zúčastniť, spomínať na tie krásne momenty, ktoré sme spolu zažili. Sledovať ako sme sa zmenili a posunuli. Pred nami sme videli nás s plytkými koreňmi, ako nám ich za ten týždeň seminár spevnil a vrástol viac do zeme.
Niektorí ľudia sa ma pýtajú prečo chodím každý rok práve na tento seminár. Pri premietaní starých videodenníkov som si to uvedomila. Kvôli ľuďom, ktorí tvoria tento seminár. Kvôli atmosfére, ktorú títo ľudia vytvárajú a pripravili miesto, kde sa všetci cítime ako doma. Títo ľudia sú moja druhá rodina. Moja hudba, ktorá zastaví otravného kohúta, ktorý nás každé ráno budí.