Aktuálne sedím vo filmovej dielni. Dolu sa práve skončil koncert Tomáša Pohorelca, Mateja Urbana a Petra „Petiara“ Lachkého. Zaspievali sme si, pobavili sa, teraz Andrejka a Stanky strihajú denníček z dnešného dňa a ja píšem o utorku na seminári.
Zaujímavé tu je to, že každý deň je rovnaký a úplne iný zároveň. Kovačica je magické miesto, kde sa dejú zázraky. Tu sa dá všetko. Niekedy mám pocit, že keby potrebujeme, organizátori z KOKRAMu nám nájdu aj jednorožca. Je to miesto, kde „nedá sa“ neexistuje. Každý tu má tak veľké srdce, že celá horná aj dolná zem sa tam vmestí. Kovačickí ľudia tu každého privítajú s otvorenou náručou a osvetleným javiskom, na ktorom sa môže pracovať.
Dnes som sa zamýšľala nad tým, ako tu fungujeme. Každý má svoj život mimo semináru, sme v iných dielňach a žijeme dokonca aj v jednom kultúrnom dome úplne iné životy. Hudobná dielňa si pospevuje piesne cestou na obed, filmári utekajú s kamerami a riešia veci, ktorým nerozumiem. Rozhlasová dielňa cvičí jazykolamy, divadelníci si opakujú texty a hrajú scény z predstavení. Tanečníci sú stále roztancovaní, fotografi sa snažia zachytiť čo najlepšie slnko a výtvarníci si zmývajú farbu z rúk. Zároveň sa všetci spolu smejeme, rozprávame a robíme umenie.
Aj napriek tomu, že každý robíme niečo rozdielne (a zároveň tak podobné), si spolu sadneme a ladíme – či už sa to týka jedla, alebo ubytovania, vždy sa stretnú podobne naladené duše. Aj keď sú z inej časti krajín, spolu sa rozprávame, akoby sme sa poznali celý život. Taktiež z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že na seminári vznikajú priateľstvá s ľudmi, ktorých by sme inak nestretli. Vďaka semináru nachádzame duše, ktoré sme ani nevedeli, že nám v živote tak chýbajú. A neuveríte… Niektoré trvajú roky, iné životy. Ja tomu hovorím seminárová mágia.
Celá debata | RSS tejto debaty