Dnes som sa počas obednej pauzy bola prejsť po Kovačici. Keďže (ako každý rok) behám medzi dielňami a som všade, kde môžem byť. Som v strehu, aby mi nič neušlo a snažím sa zapájať čo najviac sa dá. Zároveň pomáham aj filmovej dielni. Bola som pozrieť okolité zákutia a ulice tohto krásneho mesta, v ktorom sa človek ľahko stratí nielen doslovne, ale aj v myšlienkach. A na strácanie sa v myšlienkach sú tu potom účastníci, lektori a organizátori, s ktorými sa vždy môžeme rozprávať a filozofovať. Pomáhajú nám rozmotať naše zauzlené klbká myšlienok.
Zamýšľala som sa nad tým, prečo je to tak. Ako môže byť niekto schopný chytiť naše myšlienky a vrátiť nám ich usporiadané. Mám veľa teórií. Najhlavnejšia z nich je tá, že nevidia svet čierno-bielo. A taktiež, že sa dá všetko. Nikto nie je dobrý, alebo zlý. Všetci sú rôznorodí. Máme v sebe viac farieb. Niekto ich má tmavšie, niekto pastelové, iní majú širšiu paletu, ďalším stačí základná. Jediné, na čom záleži je, aby človek bol spokojný so svojou paletou. Potom stretávame ľudí a naše farby sa miešajú. S niekým tie farby ladia viac, s niekým menej. Jediné, čím som si istá je to, že každý jeden človek, aj ten, kto má tú najpestrejšiu a najoriginálnejšiu paletu si nájde niekoho, kto k nemu ladí aj na tomto seminári. A možno to nebude len jeden človek. Každá jedna osôbka sa tu určite nájde a zapadne.
Človečina. To je slovo, na ktoré tu veľmi často myslím. Seminár je zhromaždenie dobra, krásy, originality, pestrosti a lásky. Lásky k ľudom, k umeniu, k svetu. A to je jeden z dôvodov, prečo sem chodím už toľko rokov. Rozmotávam klbká, pridávam farby do mojej palety, miešam ich a rastiem. Aj s paletou, aj ľudsky. Na seminári konečne vychádza slnko nad upršanou oblohou a možeme ísť maľovať von. Na čerstvý vzduch, medzi vrany a stromy, slnko nám zohrieva tvár, a my môžeme po roku znovu dýchať.
Celá debata | RSS tejto debaty