Začína tretí deň semináru. Všetci hovoria, že to je deň najťažší a najkritickejší, ale ja tomu neverím a nebudem na to myslieť. Nech si to neprivoláme. Ráno prebiehalo ako vždy. Ťažké vstávanie, nachystanie, tie najchutnejšie raňajky, smiech, hudba, cesta do dielní a práca na projektoch. Celé doobedie išlo podľa plánov ako každý predošlý deň – aj keď s trochu väčšou únavou. Potom sme si všetci pochutili na skvelom obede a mali oddych. Ja som si znovu sadla na chodbu a začala písať blog. Všade bol pokoj. Väčšina lektorov a účastníkov sedeli v tulivakoch a pripravovali sa na poobednú časť dňa. Zrazu som videla Stankyho ako beží z jeho filmovej dielne na dvor. Kto ho pozná, tak tomu je jasné, že toto preňho nie je veľmi typické. (Jediný kto na tomto seminári naozaj každodenne cvičí je Matej Urban.) Neskôr som zistila, že účastníci filmovej dielne hrali futbal. Dvaja z nich si rozbili kolená.
Aj keď dielne po pauze pokračovali, tak sa toho ešte veľa udialo. Vo fotografickej dielni si lektor Peťo rozrazil palec a v dielni pouličného divadla a experimentálneho prednesu si Renátka poranila nohu. Na tomto seminári sa naozaj stále niečo deje.
Keď dvaja lektori prišli krívajúc na večeru a dvaja účastníci s krvavými kolenami, spomenula som si na to, čo včera večer spomínali. Najťažší a najnešťastnejší deň seminárov, festivalov a iných podobných podujatí je tretí. Ale neskôr, keď si všetci posadali a čakali na jedlo, znovu tu bola tá fantastická nálada Píšeš? Píšem! semináru. A tieto momenty mi pripomínajú to, čo stále opakujem. Nech vám je čokoľvek (aj bolesť v kolene alebo inej časti nohy), nech máme v bežnom živote akýchkoľvek bubákov alebo čiernotu, tak títo ľudia ju dokážu odohnať. A konečne môžeme žiť TU A TERAZ. A šťastní ako ešte nikdy.
Celá debata | RSS tejto debaty