Streda. Tretí deň. Na športových výcvikoch deň oddychu. Seminár Píšeš? Píšem! ale nemá čas odpočívať. Lektori vo svojich dielňach pracujú so svojimi zverencami naplno. Okolo mňa pobiehajú pomaľované deti z výtvarnej dielne, cez okno po očku sledujem žonglujúcich a recitujúcich členov dielne pouličného divadla a experimentálneho prednesu, neustále všade vidím pracovať členov fotografickej dielne, filmári točia a dlho do noci strihajú. Taký istý čulý ruch prebieha aj u tanečníkov, divadelníkov aj hudobníkov. Všetci sa horúčkovito chystajú na predvedenie svojich predstavení.
Aj my pred dvadsiatimi rokmi sme sa horlivo chystali na predstavenie. Organizátori nám vo všetkom vychádzali v ústrety. Chceli nás potešiť informáciou, že sa na naše predstavenie teší veľmi veľa divákov a nechtiac v nás vystupňovali trému. Cítili sme, že týchto milých dolnozemských Slovákov nesmieme sklamať.
Je čas. Stojíme na scéne. Pripravení. Naozaj TU a TERAZ! Od pomaly zapĺňajúceho sa hľadiska nás delí len opona. Sme natretí hlinou a stojíme ako sochy. Chvejeme sa. Viac od trémy ako chladu. Opona sa pomaly otvára…
Rýchlo sa rozletia dvere a zo zasnenia ma vytrhne: ,,Piťo! Čo TU robíš?! TERAZ máš predsa točiť film…“
Štefan Piťo Jurča
Na tejto fotke je celý súbor pred ubytovaním. Vpredu vpravo naši domáci ubytovatelia
Na tejto fotke sú domáci organizátori na družnom posedení s nami
Celá debata | RSS tejto debaty