Píšeš? Píšem!

Je to tu! Náš posledný deň. Dúfali sme, že nepríde. Myšlienka odchodu od rodiny nikdy nie je príjemná. Hlavne v prípade, keď vieme, že sa stretneme až o rok. Na tomto seminári nám chýbala len jedna vec. Spánok. Ale pár dní sa to dá vydržať, nie? Inak sme mali všetko. Všetci sme si mysleli, že keď sa seminár presťahoval, už to nebude ten domov. Ale mýlili sme sa. Domov je tam, kde je rodina. Naše staré mamy mali pravdu. Aj keď sa teraz naša rodina rozbehne po celom Srbsku a Slovensku, o rok sa zas stretneme aj s novými členmi. A to je vec, na ktorú som dnes myslela, aby som celý čas neplakala.
Bude nám to tu všetkým chýbať. Aj keď sme sa už dlhšie pripravovali na to, že tento deň príde, nikto nečakal, že tu bude tak rýchlo. Stali sme sa rodinou. A to už nikdy neprerušíme. Zažili sme spolu najlepší týždeň našich životov. A to vďaka našim lektorom a organizátorom. Niekedy mám pocit, že ani jeden z nich si neuvedomuje ako veľmi nám pomáhajú. Ako veľmi nás podržia, keď je najťažšie. Ako sa stali našimi druhými rodičmi a ako nad nás postavili ďalšie ochranné krídla.
Bude nám chýbať byť každý večer v kaviarni a filozofovať nad nesmrteľnosťou chrústa. Bude nám chýbať sedieť o druhej ráno na námesti v daždi, spievať a hrať ‚Prší, prší…‘. Bude nám chýbať mať zverinec v kaviarni. Bude nám chýbať spánok na javisku. Bude nám chýbať spanie na žinenkách a dve sprchy pre všetkých. Jeden pohár, v ktorom majú všetci účastníci zubné kefky. Jedno miesto, ale tisíce spomienok. Jedna rodina, ale nekonečno človečiny. Tak, a znovu plačem. Lebo mi budete chýbať. Ledva vidím na tieto písmenká. Tak vidíme sa budúci rok od 20.-27.08. v Kovačici. Dovidenia o rok, Srbsko a človečina! Budem na vás myslieť!

S láskou,
Mariannka