Po ceste autom, kedy sme sa niekoľkokrát mentálne opustili, sme sa ocitli v Pivnici. V krásnom divadle Janka Čemana. Po dvoch náročných rokoch plných zhasnutých reflektorov, tiež po dosiahnutí nových a krajších svietiel pre umenie, som sa znova ocitla v tomto divadle. Preto som nadšená, keď vidím, že v našej dolnej domovine sa obnovuje Malý seminár. Alebo ak chcete – malý brat veľkého semináru. V tom aby sme sa dostali sem nás nezastaví nič. Ani pokuta, ani nekonečné čakanie na hraniciach s netrpezlivou posádkou.
Hneď ako sme prišli, privítal nás starý tím našich obľúbených tvorov. Im stačí malý kúsok kartónu, a majú hotové dielo. Nechápem, ako to robia. Tu slovo NEJDE neexistuje. Iba Hajde. Slovo, ktoré je na seminári používané asi najčastejšie.
Po oficiálnom zahájení malého semináru Poď sa vypísať…, ktorý otvorila mama Píšeš? Píšem!!! veľkého semináru – Katka Mišíková Hitzingerová.
Dielne hneď po zahájení začali tvoriť. V dielni Silvie Svákusovej, sa začali zoznamovať. V dielni Katky Mišíkovej Hitzingerovej sme začali spoznávať, ako funguje skutočné divadlo. V dielni Janka Chalupku začali prezerať texty, ktoré by chceli ich autori vylepšiť.
Prišli sme naspäť k človečine. Vrátili sme sa domov. Po dvoch rokoch. Sú tu úplne nové, ale aj nám už známe tváre. Vrátili sme sa do Pivnice. Aj keď len na tri dni, no vrátili sme sa skôr než bociany. Ako na Vianoce!