3 minúty

3. decembra 2018, Píšeš? Píšem!, Dialogické poviedky

Brat: Ty choď prvá!
Sestra: Nie, ty choď prvý!
Brat: Ako môžem ja ísť prvý, keď si predo mnou, šak nezmestím sa a dokonca mi blokuješ cestu!
Sestra: Bla, bla, bla, furt pičoviny hovoríš! Tak vždy budeš? Šak sa posuniem. Daah.
Brat: Dobre, mne je to jedno, ale mne budú dávať celý svet na dlaniach. Ja budem ten silnejší a ty budeš iba taky kokotko malý, nevyvinutý.
Sestra: Šak ti dávam prednosť, lebo minule keď som ťa predbehla tak si bol celý urazený, že čo si namýšľam, že nie som ani taká rýchla, aj čo ja viem čo si tam ešte pičoval tým malým vajíčkam, ktoré sme išli oplodniť.
Brat: Ty si vlastne celá vyplašená, lebo nevieš ako tam bude, lebo tu ti bolo dobre a tak. A tam môže byť kadeako, šak sme aj počuli nejaké čudné zvuky zvonku, hlavne autom keď sme sa vozili, lebo tam otec púšťal tie pičoviny z rádia, tie sračky americké či aké. No proste sračky.
Sestra: Ako ktoré, niektoré boli celkom chill. A nebojím sa! Ty sa bojíš ísť prvý, lebo to znamená, že budeš musieť byť bezo mňa niekoľko minút a nezvládneš to, budeš revať jak malé decko.
Brat: No počkaj, uvidíš pre toto jedného dňa! Ok, pôjdem ja. Ale vieš, že to znamená aj to, že sa prvý najem a ty budeš dlhšie hladná?
Sestra: Piči! A otec ťa bude mať skôr v rukách ako mňa?
Brat: Presne tak. A mamu to bude asi sto krát viacej bolieť, lebo sa budeme točiť ako idioti kým sa ja dostanem prvý z tejto piči. S prepáčením mama Adela, bolo to veľmi vulgárne odo mňa.
Sestra: Bolo. A to fest. Dobre, že nám nerozumejú, máme čas poriadne sa vypičovať a potom sa budeme musieť tváriť, že ničomu nerozumieme, že sú to pre nás nové slová bla bla bla blaaa, že svet je super a vlastne sami vieme aký je biedny. Ja neviem načo nám toto vôbec bolo, proste. Kde si? Počuješ?! Boha, už revem… A to ani sekunda neprešla…
Brat: A vraj ja budem revať ako malé decko… Ha! Počkám si tu ešte, také dobré… Čo ja viem… Tri minúty? To bude akurát… Vraj je tri magické číslo… Čo ja viem, možno je.

Autor: Aranea