,,Vitaj doma,“ povedal mi jeden z divadelníkov, keď ma stretol vo dverách divadelného klubu. Pobozkali sme sa, vyobjímali a mne jeho pozdrav rezonoval v hlave celý večer. Keď prídete na Vojvodinu raz, vrátite sa. Je to ako tetovanie. Nikto neskončí len pri jednom.
Seminár Píšeš? Píšem! oslavoval v lete deviate narodeniny a jeho mladší súrodenec Poď sa vypísať! má dnes dva roky. Blogeri, dramatici, muzikanti a filmári sa po horúcom lete vrátili do vymrznutej vojvodinskej Pivnice, aby vytvárali texty, ktoré nikdy predtým nerobili. Od študentov medicíny, cez pekárov a obuvníkov, až po muzikálových hercov – každý z nich si chcel skúsiť, aké to je v noci nespať, dumať nad postavamia vytvárať reálne príbehy na ešte reálnejšie témy.
Slovenská menšina v Srbsku je zvláštny úkaz. 60-tisíc Slovákov žijúcich na Vojvodine je presiaknutých kultúrou a láskou k umeniu. Nájdete tu známych insitných maliarov, zvláštnych naturálnych poetov, aj talentovaných divadelníkov, ktorí s otvorenou náručou aj hlavou vítajú každého, kto ich túži niečo naučiť.
Počas celého týždňa si budete môcť na tomto blogu čítať výtvory mladých autorov prózy, ktorí vystúpili zo svojej komfortnej zóny a vytvárali na seminári Poď sa vypísať! dialogické poviedky prvýkrát v živote.
Žijeme v dobe komunikácie. Všetci, ktorí tvrdia, že sa spolu ľudia už nerozprávajú, sa fatálne mýlia. Zmenilo sa iba médium, cez ktoré to robia. Koľko máte komunikátorov vo svojom mobile? Koľko mailov vám denne príde? Celé dni nerobíme nič iné, než že spolu komunikujeme.
Napísať dobrý dialóg nie je jednoduché ani pre skúsených autorov, o to radšej som, že sa toho účastníci nezľakli a vy si tak budete môcť prečítať o súrodencoch, ktorí pomáhajú rodičom so zločinom, o vážnom rozhovore detí v maternici, o dokonalom prvom rande, alebo o rodičoch, ktorí podvádzajú svojich partnerov, svoje deti, aj seba.
Pohodlne sa usaďte, uvarte si šálku čaju a pohrúžte sa do príbehov mladých ľudí, ktorí pochopili, že rozprávať sa s niekým je tá najprirodzenejšia vlastnosť našej generácie.
,,Vitaj doma,“ povedal mi jeden z divadelníkov, keď ma stretol vo dverách divadelného klubu.
,,Ďakujem,“ povedala som a položila som si zubnú kefku do pivového pohára stojaceho na bare.