Boli ste už niekedy v Srbsku? Lebo ak nie, máte moje požehnanie aj vrelé odporúčanie to skúsiť. Nie je to krajina pre vegetariánov a zdravo žijúcich nefajčiarov, ale pre tých normálnych z nás je to istá verzia raja na zemi. Kde inde si môžete dať na raňajky polkila mäsa a zapáliť si cigaretu v bazéne na verejnom kúpalisku?
William Shakespeare tvrdí, že: ,,Celý svet hrá divadlo“ a ja by som sa s ním nerada ťahala za prsty, ale od chvíle, ako som prišla na Vojvodinu, premýšľam, či by sa ten výrok nedal interpretovať aj inak, ako cynicky.
Ja som sa na Vojvodinu dostala butterfly efektom. Raz som na terase vysokej školy začala spontánne tykať žene so zelenou šatkou na hlave a netrvalo ani 8 rokov, kým sme sa zo vzťahu „prodekanka vs. študentka s veľkou hubou“ dostali do vzťahu „zakladateľka semináru tvorivého písania vs. introvertná copywriterka donútená rozprávať pred ľuďmi“.
Srbsko nie je súčasťou Európskej únie. Kontroly na hraniciach nemajú konca kraja a miestami máte pocit, ako keď odlietate z Amsterdamu a prezerajú vám mačacím laserom aj dutiny. Ale to je tortúra, ktorá stojí zato, lebo to, čo tu nájdete, nenájdete nikde inde.
Nemajú síce euro, ale zato majú v Báčskom Petrovci, mestečku so 6 000 obyvateľmi, také divadlo, z ktorého sa vám nechce odísť, lebo porušilo všetky divadelné pravidlá, ktoré ste dosiaľ poznali.
1) Detskí herci nie sú umrčnaní a trápni potomkovia rozmaznaných celebrít, ale talentovaní a disciplinovaní mladí ľudia, schopní vytvoriť si už v útulom veku názor na umenie.
2) Režijné vedenie nekričí a netrhá si košeľu pri brptoch svojich zverencov, ale trpezlivo edukuje súčasnú divadelnú mládež.
3) Shakespearea nechali odpočívať v pokoji a začali inscenovať Roalda Dahla.
Neubytujú vás v päť hviezdičkovom hoteli, ale všetko je tu all inclusive. Stoly plné jedla, chladničky plné rakije a ľudia plní lásky. Možno to so srbskými Slovákmi robia tie nehostinné podmienky a politická nestabilita, že sa dokázali zomknúť a zmeniť svoj hodnotový rebríček. Možno je dobre, že sem neprenikli pazúry tej Európy, v ktorej štandardne stretávate ľudí, ktorým ste ukradnutí… a ktorí si namiesto škvarkov a bieleho chleba dávajú na raňajky ovsenú kašu a smoothie.
Na Slovensku je trendom chodiť do divadla, lebo si ľudia chcú pozrieť naživo postavy zo svojich obľúbených televíznych seriálov. Na Vojvodine sa chodí do divadla, pretože je to prirodzená súčasť života a preto, že sa v ňom dá vidieť to, čo v iných divadlách nemajú odvahu inscenovať.
Tento rok som sa podujala ísť s partiou lektorov zo Slovenska do srbskej Pivnice, kde sa v Divadle Janka Čemana snažíme 63 divadelných nadšencov naučiť, ako vzniká divadelný text, ako sa rodí príbeh, čo všetko vám môže byť kulisou a ako nemať trému na pred kamerou, pred divákmi a ani sebou samým, keď robíte to, čo máte radi.
Národná hrdosť, s ktorou sa tu stretávam, ma miestami prekvapuje a miestami dojíma. Slováci žijúci na Vojvodine celý život sa stále cítia ako Slováci, nie ako Srbi. Kedy naposledy ste cítili národnú hrdosť v centre Bratislavy? Lebo ja už dávno nie. A tu ma o hodnote národa musia presviedčať ľudia s čarovným prízvukom, ktorých prekvapuje, že nie som patrične hrdá na to, odkiaľ pochádzam.
Seminár Píšeš? Píšem! je už 9 rokov súčasťou vojvodinského leta a každý rok sem chodí viac a viac ľudí, ktorí poznatky z divadelného umenia veľmi ochotne vymenia za dovolenku v Grécku, tri série obľúbeného seriálu, bazény a langoše, alebo iné letné aktivity, ktoré sú nám prirodzené.
Čo sa tu skutočne deje a prečo je Vojvodina miestom z planéty, na ktorej chcete žiť, vám v najsledujich dňoch rozpovieme fotkami, videami a článkami, ktoré však budú vždy len slabým odvarom toho, čo by ste tu mohli zažiť pokojne aj vy.
Moon